Rozbor diela

ABSURDNÁ DRÁMA (antidráma, 50. roky 20. stor.)

  • počiatky má vo francúzskej literatúre
  • vychádza z existencialistickej filozofie (problémy bytia, bezvýchodiskovosť, nezmyselnosť života)
  • niekedy sa nazýva aj antidráma, pretože porušuje výstavbu klasickej drámy (expozícia, kolízia...)
  • chýba súvislý dej, zápletka a rozuzlenie (záver je častokrát otvorený, zápletka je slabá a nie je tam dramatickosť)
  • prebiehajúci príbeh je neskutočný až absurdný a odohráva sa v bližšie neurčenom čase a na neznámom mieste.
  • antidráma vznikla ako kritika spoločnosti, kde s nárastom masovo-komunikačných prostriedkov ľudia strácajú schopnosť komunikovať medzi sebou
  • minimálna psychologizácia postáv – chýba motivácia konania hrdinov (sú osamelí, bez možnosti a snahy svoju situáciu zmeniť, niekedy z periférie)
  • postava nie je charakterizovaná, vieme o nej len veľmi málo, nevieme, kam ide, čo je jej cieľom.
  • popiera jazyk ako prostriedok komunikácie (nelogické dialógy vyjadrujú neschopnosť ľudí komunikovať medzi sebou) - jazyk v hrách je veľmi chaotický, často jedna replika logicky nenadväzuje na druhú, čo spôsobuje nízku zrozumiteľnosť, jazyk je plný nezmyslov, fráz
  • dialógy sú dlhé a naznačujú neschopnosť postáv komunikovať a dospieť napr. k nejakému riešeniu.
  • konanie postáv  často nekorešponduje s ich slovami.
  • výpovede sa často opakujú, sú úplne rovnaké, čím sa u divákov zvyšuje pocit beznádeje a chodenia v kruhu.
  • na rozdiel od ostatných, či už dramatických alebo iných literárnych diel, sa v absurdnej dráme nevyskytujú hrdinovia, v absurdnej dráme sa často hovorí o antihrdinoch, ktorí sa správajú absurdne a až groteskne.
  • často má charakter grotesky
  • hra stojí na divákovi - ten sa má sám rozhodnúť, ako dej skončil – náročné hry a donútia človeka zamyslieť sa nad vlastnou existenciou
  • scény sú bez kulís, dej bez akcie – to naznačuje monotónnosť života.

SAMUEL BECKETT  (1906-1989)    

  • narodil sa v Dubline v zámožnej, protestantskej rodine
  • írsky autor píšuci francúzsky
  • vyštudoval francúzštinu a taliančinu
  • pôsobil ako lektor angličtiny v Paríži a lektor francúzštiny v Dubline
  • od r. 1937 sa natrvalo usadil vo Francúzsku
  • počas vojny sa zúčastnil francúzskeho odbojového hnutia, pomáhal sabotážami bojovať proti nemeckej armáde.
  • písal prevažne francúzsky a svoje diela prekladal do angličtiny
  • jeho pracovnú kariéru narušili vážne psychické problémy a depresie, kvôli ktorým sa aj liečil v psychiatrickej liečebni.
  • roku 1969 bol ocenený Nobelovou cenou 
  • bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov absurdnej literatúry a autorom:
    • 36 divadelných hier:
      • Čakanie na Godota
      • Koniec hry
      • Obraz (jedna veta – má 1200 slov),…
  • 7 románov:
    • Murphy
    • Watt
    • Malone umiera,…
  • poviedkových kníh a esejí

Čakanie na Godota 1952

Je to tragikomédia, kde komické prvky strieda tragika.

Hra je rozdelená na 2 dejstvá (veľmi sa podobajú)

Hra zobrazuje pocit absurdity ľudskej existencie – bez cieľa, bez nádeje, bez pohybu vpred.

Postavy sa pohybujú v kruhu – robia tie isté úkony, často sa vyzúvajú a obúvajú (slovo godillot – fr. slangový výraz pre topánku), prevracajú vrecká, padajú im nohavice, menia si klobúky...

Na scéne je predovšetkým statická situácia – čakanie. Je zvykom na niekoho čakať, čakajú, lebo sa to asi má...

Scéna je mimoriadne jednoduchá, s jedným stromom, bez kulís, len s postavami.

Hlavné postavy sú: Estragon a Vladimír – tuláci, Pozzo, Lucky, Godot.

Postavy

Vladimir (Gigi)

Estragon (Gogo)

- dvaja tuláci (klauni), ktorí sa neustále rozchádzajú a schádzajú, pričom spolu čakajú na príchod Godota. Majú veľmi blízky vzťah - dobre a dlho sa poznajú a síce si niekedy pekne lezú na nervy, navzájom sa potrebujú. Ich rozhovory bývajú nezmyselné a neduchaplné. Aj napriek tomuto sa však dá povedať, že Vladimír je z tejto dvojice rozumnejší, zatiaľ čo Estragon je ten zmätenejší a nerozhodnejší.

Godot  je postava, ktorá sa v hre vôbec neobjaví, nevieme, kto je, ani prečo ho Vladimír s Estragonom čakajú. (Môžeme sa však domnievať, že symbolizuje akési spasenie, či vykúpenie, na ktoré tieto postavy čakajú – God z angl. Boh)

Pozzo (pán) a Lucky (služobník)

- ďalšia dvojica, ale tentokrát vo vzťahu pán (Pozzo) a služobník (Lucky). Pozzo vodí Luckyho na povraze a Lucky na sebe vláči množstvo Pozzovej batožiny, ktorá ho ťahá k zemi. V prvom dejstve je Pozzo na Luckyho veľmi surový a vyhlasuje, že jeho sluha je od neho závislý a povýšenecky sa správa aj k tulákom. V druhom dejstve Pozzo oslepne a síce Pozzo stále vláči Luckyho na povraze a tvári sa ako jeho pán, v podstate Luckyho iba nasleduje a keď spadne Lucky, stiahne so sebou aj svojho pána.

Chlapec, ktorý príde v prvom aj v druhom dejstve s odkazom od Godota, že dnes večer nepríde, ale určite príde zajtra.

 

Krátky dej:

Hra sa odohráva v neurčitom čase a v neurčitom priestore na vidieckej ceste, kde je len jeden strom. Stretnú sa tam dvaja tuláci Estragon a Vladimír. Postupne sa dozvieme, že čakajú akéhosi Godota, ktorý má vyriešiť ich situáciu tým, že im poradí. Vedú veľmi zvláštne rozhovory, akoby o ničom. Centrom deja je to, že si Estragon vyzúva topánku a spoločne čakajú na Godota. Neskôr okolo prechádza čudná dvojica – Pozzo a Lucky. Nehovoriaceho Luckyho nesúceho kufor, rozkladaciu stoličku a kôš s jedlom má Pozzo priviazaného na povraze ako psa. Pristavia sa a Pozzo vedie s Estragonom a Vladimírom absurdný rozhovor okrem iného aj o Godotovi – tiež ho pozná a tvrdí, že by ho tiež rád čakal. Po odchode Pozza a Luckyho prichádza na scénu chlapec, ktorý im oznámi, že pán Godot im odkázal, že dnes nepríde, ale zajtra už určite áno.

Druhé dejstvo je skoro rovnaké. Je na rovnakom mieste, v rovnaký čas, len Pozzo medzičasom oslepol a strom nie je vyschnutý, ale zelený. Pozzo tým, že je slepý, je závislý od Luckyho a oboch tulákov.

V závere hry opäť prichádza chlapec, ktorý im oznámi, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra už určite. V hre je dialógmi Estragona a Vladimíra naznačené, že toto nie je len druhý deň, kedy sa čakanie na Godota odohráva, ale že sa to už deje dlhú dobu, že to bude pokračovať aj v budúcnosti. Estragon s Vladimírom sa na konci hry pokúsia o samovraždu obesením, lenže sa nemajú na čo obesiť. Povrázok vytiahnutý z nohavíc bol príliš tenký a roztrhol sa. Rozhodnú sa, že si na druhý deň prinesú lano a obesia sa, ak, pravda, Godot nepríde. Napokon sa rozhodnú, že je tma a treba sa rozísť, ale zostanú len nehybne stáť.

 

Krátka ukážka:

Estragon: Ja už takto ďalej nevládzem.

Vladimír: To sa len tak hovorí.

Estragon: Čo keby sme sa rozišli? Možno by to bolo lepšie.

Vladimír: Zajtra sa obesíme. Ak, pravda, nepríde Godot.

Estragon: A ak príde?

Vladimír: Budeme spasení. (Dá si dole klobúk, nazrie doň, vytrasie ho a znova si ho nasadí.)

Estragon: Ta čo, ideme?

Vladimír: Vytiahni si nohavice.

Estragon: Čo?

Vladimír: Vytiahni si nohavice.

Estragon: Mám si stiahnuť nohavice?

Vladimír: VY-tiahnuť!

Estragon: To je pravda. (Vytiahne si nohavice.)

Vladimír: Tak ideme?

Estragon: Poďme. (Ani sa nepohnú.)

 

Hra Čakanie na Godota sa prvýkrát hrala v Paríži v roku 1953. Reakcie na hru boli rôzne. Na jednej strane veľká chvála a uznanie, na druhej strane nepochopenie, zarazené publikum, ktoré nečakalo hru s nejasnou výpoveďou.

V tejto hre je použitý nový typ scénickej reči. Dialóg je úsečný, strohý, často prerušovaný pauzami. Je stereotypný, motívy sa často opakujú, rozhovor sa každú chvíľu mení na dva paralelné monológy. Autor tým poukazuje na odcudzenosť ľudí, samotu vo dvojici, bezútešnú prázdnotu v ich živote. Postavy nie sú schopné viesť zmysluplný dialóg, počúvať sa, dorozumieť sa, komunikovať. Stereotypnosť poukazuje na to, že ľudstvo sa neustále pohybuje v začarovanom kruhu, z ktorého nevie nájsť cestu von.

Výber mien (Vladimír – slovanské, Estragon – francúzske, Pozzo – talianske, Lucky - anglické) naznačuje, že tieto problémy sa týkajú celého ľudstva, nielen jednej krajiny.