Konštantín: Proglas

Proglas – čiže Predslov Konštantína Filozofa je veršovaný predhovor k staroslovienskemu prekladu Biblie. Je vôbec prvou literárnou pamiatkou v staroslovienčine. Jej pergamenovú verziu v cyrilike z 13. storočia objavil v roku 1858 ruský slavista Hilferding.

V Proglase dominuje obraz slova, ktorý možno interpretovať nielen ako výpoveď, ale aj ako písmo, vzdelanie alebo ako označenie Biblie či dokonca Ježiša Krista (vtelené Božie Slovo).V tejto sémantickej mnohoznačnosti možno identifikovať všetky Konštantínove argumenty, ktorými obhajoval preklad Biblie do staroslovienčiny. Zdôrazňoval, že bez jazyka nie je možné rozvíjať písomníctvo, bez písomníctva sa nedá zdokonaľovať poznanie a bez poznania nie je možné rozvíjať pravú nábožnosť a zdokonaľovať vieru. Demonštroval tak právo každého národa na vlastný jazyk. a zároveň upozornil na nutnosť písomnej kultúry pre jeho intelektuálny, kultúrny, spoločenský i náboženský rozvoj.

Proglas vyniká nielen myšlienkovým bohatstvom, ale aj vysokou kultivovanosťou prejavu a štýlu. Dlho bol považovaný za prozaické dielo, no neskôr sa dokázalo, že ide o kvalitnú básnickú skladbu. Je to astrof?cká báseň, ktorej sylabické verše sú presne rytmicky členené na dve polveršia. Ak posledné slovo „Amen“ tvorí samostatný verš, potom celkový počet veršov je 111. Tento počet má symbolickú hodnotu, ktorú Konštantín mohol zámerne použiť ako obraz trojjediného Boha. Štýl básne je bohatý na rôzne viac či menej expresívne alebo zvukovo účinné prostriedky, ktoré pôsobia veľmi emotívne. Typické sú časté doslovné alebo parafrázované citáty z Biblie i početné rétorické (argumentačné i presviedčacie) prostriedky.

Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/93/Filozof_Proglas#ixzz2LBVKQZGV

Rozbor diela s ukážkami nájdete aj v danom dokumente.

Proglas_rozbor.pdf (564 kB)

Zdroj: M. Caltíková: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry A

Proglas

Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí
1 stalo sa.

Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval,

dar Boží darom spravodlivej čiastky je,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
dušiam tých ľudí, ktorí vďačné prijmú ho.
Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia hovoriac:

Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť

i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,

Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne ani zreteľné,

tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový

neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.

A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že, my bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví

života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,

keď najprv k Bohu svoju prosbu predniesol:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.

Pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
ako by mohol pravú reč nám povedať?
Pretože ako zhuba visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,

keď telo nemá patričného pokrmu:
práve tak isto každá duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde Slova Božieho.
Iné však ešte podobenstvo premúdre

povedzme, ľudia, ľúbiaci sa vospolok,
túžiaci Božím rastom rásť už odteraz:
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
tak isto každé ľudské srdce na zemi

dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.
Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?

Veď čo by ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť.
Predsa však svoje podobenstvo prikladám,
významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,

bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,

otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,

tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov.
Pretože tí, čo hovoria ich slovami,
i nepriateľa budú schopní zahubiť,

víťazstvo dobré svojmu Bohu prinesú,
hnilobnej skaze svojho tela uniknú,
tela, čo v hriechu ako vo sne živorí,
nepadnú oni, ale pevne zastanú,
pred Bohom ako udatní sa prejavia,

po pravici si stanú trónu Božiemu,
keď príde ohňom súdiť všetky národy,
s anjelmi budú radovať sa naveky,
naveky sláviac Boha milostivého,
piesňami z tých kníh oslavujúc naveky

svojho Boha, čo nad ľuďmi sa zmilúva,
ktorému preto všetka sláva prislúcha,
i česť i chvála, Boží Synu, v jednote
so svojím Otcom, s Duchom Svätým v trojici
na veky vekov od každého stvorenia.

          Amen.
 

Konštantín Filozof: Proglas. Bratislava : Perfekt, 1998. Preklad: Viliam Turčány