Sloh
PÍSOMNÁ FORMA INTERNEJ ČASTI MATURITNEJ SKÚŠKY
MATURITA 2013 ponúka maturantom na výber štyri z nasledujúcich žánrov:
Úvaha
Rozprávanie
Výklad
Charakteristika osoby
Beletrizovaný životopis
Diskusný príspevok
Slávnostný prejav
Umelecký opis
Nové!!! Prehľad jednotlivých žánrov nájdete tu:
Maturitné slohové útvary.docx (65,3 kB)
Niekoľko dôležitých zásad
1. Zopakujte si učivo o vybraných slohových žánroch/útvaroch.
2. Vyberte si tému, o ktorej budete vedieť písať. Skôr, ako sa pre niektorú rozhodnete, zvážte všetky možnosti.
3. Práca má mať rozsah 1,5 – 3 strany, čo znamená, že nemá mať menej ako jeden a pol ani viac ako tri strany, za nedodržanie rozsahu sa strhávajú body.
4. Máte na to 150 minút. Dobre si rozdeľte čas, aby ste stihli prepísať koncept do čistopisu.
5. Koncept/nečistopis sa nehodnotí, môžete do neho škrtať, kresliť, ale pozor na úpravu v čistopise!
6. Používajte modré, prípadne čierne pero, nie ceruzku. Zoberte si aj náhradné pero!
7. Ak chcete písať tlačeným písmom, musíte dodržiavať pravidlo, že každý jav bude jednoznačne identifikovateľný, inak sa počíta za chybu! (jasný rozdiel medzi malými a veľkými písmenami, jasné tvrdé alebo mäkké i/y, jasný rozdiel medzi u a v, výrazné dĺžne, interpunkcia – čiarky, bodky, úvodzovky atď.)
8. Nezabudnite na odseky (nielen úvod, jadro a záver!).
9. Buďte tvoriví, originálni, vyvarujte sa nadbytočného alebo nefunkčného používania slov, vyhýbajte sa prázdnym frázam a banalitám, napr.: Mladosť. Čo je to mladosť?... je človek, ktorého by som nevymenil za nič na svete, veď je to moja mama... a pod.
10. Dodržiavajte logickú postupnosť viet.
11. Dbajte na správny slovosled.
12. Rozdeľujte slová na konci riadka.
13. Naštudujte si pravidlá o písaní čiarky – nedávajte ju tam, kde nemá byť a nezabudnite ju dať tam, kde treba.
14. Vyhýbajte sa maznavým slovám, dialektizmom a pod., pokiaľ v texte neplnia premyslenú funkciu.
15. Už prvú vetu sformulujte tak, aby zaujala. Väčšinou to nie je veta, ktorá vám prišla prvá na um.
16. Používajte Krátky slovník slovenského jazyka, Pravidlá slovenského pravopisu a Synonymický slovník slovenčiny, ktoré budete mať v triede k dispozícii.
17. Neodbočte od témy ani žánru, inak vám hrozí vysoká strata bodov.
18. Uvoľnite sa, popusťte uzdu fantázii, dajte zo seba všetko, čo viete.
Smútočný prejav 1
Drahá smútiaca rodina, drahí priatelia,
klbko svojich myšlienok začnem odvíjať slovami Milana Rúfusa:
Dar života.
Kto z neho vezme diel,
raz mi ho musí vrátiť.
A ostane mu nie, čo nevedel,
ale čo vedel stratiť.
Naša Janka už svoj dielik života vrátila svojmu Stvoriteľovi... a zostalo po nej mnoho, lebo zo seba vedela veľa darovať.
Odišla príliš skoro, v srdci cítim veľké prázdno a smútok, ktorý bolí. Preto je mi ťažké hovoriť o nej, o našom vzťahu. Toľko sme toho spolu prežili... mysľou mi preletujú úlomky našich rozhovorov, dobrodružstiev, túžob...
Chcela byť lekárkou, vydať sa, mať veľkú rodinu. Vo všetkých jej plánoch bolo veľa nádeje a radosti. Vedela vypočuť, povzbudiť, poradiť. Jej úsmev, jej zmysel pre humor, ochota pomôcť v každej situácii, sila nevzdať to, i keď si už všetci naokolo mysleli, že to nemá zmysel – to všetko z nej robilo veľkého človeka.
A odrazu tá správa, že je chorá, nevyliečiteľne chorá! Najskôr som tomu nechcela uveriť, ale postupne som pozorovala, ako z nej život malými krôčikmi uniká.
Hoci Janka vedela, že jej choroba speje k nenávratnému koncu, predsa nikdy nestrácala optimizmus. Častokrát som pri jej návšteve v nemocnici mala dojem, že ten, kto je chorý, som ja. Ona bola tá, ktorá ma povzbudzovala, tvrdila, že sa vylieči a všetko bude ako predtým. Nechcela, aby sme sa kvôli nej trápili. Aj v tejto chvíli by nerada videla slzy v našich očiach. Priala si mať na hrobe kyticu z čerstvých bielych ruží, túžila, aby jej zbor zaspieval jej obľúbenú pieseň, aby sme na ňu spomínali s nádejou, že sa raz znova stretneme doma, u svojho Otca.
Chýba nám. Chýba nám jej hlas, jej objatie, úsmev, jej priateľstvo. Chceli by sme ju mať tu, pri sebe. Možno je to od nás sebecké... veď aj priatelia sú iba darom, ktorý nám bol požičaný na určitý čas a raz ho budeme musieť opäť vrátiť.
Myslím, že si môžem dovoliť za nás všetkých vysloviť na záver krátku modlitbu:
Bože, ďakujem ti za dar, ktorý si nám dal v Janke, ďakujem ti, že sme s ňou mohli prežiť kúsok krásneho života. Prosím, pritúľ si ju na svoje srdce a pozdrav ju od nás.
Smútočný príhovor 2
Vážená smútiaca rodina!
Vážené smútočné zhromaždenie!
Smrť – tá najkrutejšia podoba života – nám vzala vzácneho človeka, dobrého priateľa. A zrazu zisťujeme, že svet okolo nás akosi ochudobnel.
Peter pôsobil na tunajšom gymnáziu 14 rokov. Boli sme radi, keď prišiel k nám. Bol nielen dobrým učiteľom žiakov, ale i nás – mladších, začínajúcich. Učil nás pracovitosti, no predovšetkým učil nás tešiť sa z práce. Obdivovali sme jeho ľudskú vyrovnanosť a pohodu, ktorú si nenechával iba pre seba. Bol naším nenápadným radcom, ktorý nám svoje bohaté životné skúsenosti podával s takou radosťou, s akou sa podáva dar.
Žil s nami v čase úspechov, hľadaní, ale i ťažkostí a prehier. Dokázal nám však vnuknúť presvedčenie, že víťazstvo po prehrách je cennejšie ako víťazstvo bez prekážok. Dnes vieme lepšie, ako sme vedeli vtedy, aké sú to hodnoty. Ešte z nich čerpáme, ešte z nich žijeme. A zrazu sa nám zdá, že sme mu za to ani nemali čas poďakovať sa.
Aký rýchly a neúprosný je beh času. Náhlime sa a v tomto životnom zhone často objavíme hodnoty človeka, až keď sa pominie. Ani sme si nestačili uvedomiť, že bol pri nás, správal sa ako jednoduchý, skromný človek, ktorý zdieľal naše osudy. Dokázal smútiť s tými, čo si bolesť či krivdu liečili smútkom, smiať sa s tými, čo smiechom smútok porážali. Obdivovali sme jeho životnú vitalitu i jeho ochotu pomáhať všade tam, kde bolo treba, a každému, kto ho o to požiadal. Bol studnicou nevyčerpateľných skúseností a rád.
Rád sa k nám vracal i v čase, keď už nepracoval. Boli sme potešení, že u nás sa rozhodol už ako dôchodca osláviť svoje 70. narodeniny. Vtedy sme mu recitovali preňho napísanú báseň, v ktorej boli i tieto verše:
Lebo je taký nepísaný príkaz:
Ak chceš žiť tak, ako žiť treba,
musíš vziať ťarchu svojho času na bedrá
a smelo ísť i proti ostrým šľahom vetra.
Po pádoch z prachu vstať,
čo času patrí, času dať!
A potom skromne prežiť triumf víťaza!
Lebo si koreňom plodov kypril zemi
a zemi doprial vánok požehnanej vlahy.
To je oáza!
To je sieň slávy!
Vtedy sme počúvali tieto verše aj s určitou závisťou, ale najmä s otáznikmi, či budú po rokoch aktuálne aj pre nás.
Dnes vieme, že náš zosnulý Peter bol pre nás naozaj vzácny človek. Spomienky naňho nás presviedčajú o veľkej potrebe ľudskej spolupatričnosti a vzájomnej pozornosti. Možno to zisťujeme až teraz, keď spomíname. Lebo spomienky sú niekedy zreteľnejšie ako prežívaná skutočnosť. Je to tragédia, ak smrť nemá zmysel, ak je koncom i začiatkom ničoho. Lenže smrť nášho priateľa je zavŕšením bohatého a činorodého života.
Už budeme iba spomínať, drahý náš Peter, ale ver, že v týchto spomienkach nám budeš inšpiráciou, vzorom i príkazom žiť z Tvojho odkazu.
Buď spokojný! Neodchádzaš ako dlžník.
Ostal si v nás i v stovkách Tvojich žiakov.
Diskusný príspevok na tému Prínos Cyrila a Metoda
Nasledujúci text má slúžiť ako prednáška, na ktorú má nadväzovať váš vlastný diskusný príspevok. Nezabudnite si na pondelok precvičiť jeho prednes. :)
Cyril a Metod na Slovensku
Sv. Cyril a Metod patria bezosporu k jedným z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenského národa. S ich misionárskou činnosťou na Veľkej Morave sa spája skutočný rast Slovienov v kresťanskej viere a k ich odkazu sa dnes hlásia všetci Slováci bez rozdielu náboženskej či politickej príslušnosti. Význam ich misie a ich prínos k rozmachu kresťanstva v Európe vyzdvihol v roku 1980 svätý otec pápež Ján Pavol II., keď ich vyhlásil za spolupatrónov Európy.
Na začiatku cesty jedných z najvýznamnejších osobností európskej kultúry bol Solún. Toto mesto (po grécky Thessaloniké) leží v terajšom severnom Grécku, vtedajšej Byzantskej ríši. Tam sa v roku 815 Metod narodil a študoval právo a jazyky. Po vyštudovaní právnickej školy spravoval desať rokov byzantskú župu, v ktorej väčšinu obyvateľov tvorili Slovania. Jeho najmladší brat Konštantín, narodený roku 827, bol tiež veľmi nadaný a venoval sa filozofii, literatúre a kresťanskému učeniu. Ako sedemročný mal zaujímavý sen. Snívalo sa mu, že stratég mesta zhromaždil pred ním všetky ženy mesta a povedal mu, aby si vybral jednu z nich za ženu. Konštantín, oslnený žiarou a krásou jedinej ženy, si vybral Sofiu - Múdrosť.
Cisár Michal III.
Tento symbolický sen ho predurčil na štúdium filozofie a vied a Konštantín pokračoval v štúdiu v cisárskej škole v Carihrade, v škole, kde v tom čase študoval tiež budúci cisár Michal III. Jeho priatelia ho nazývali Konštantín - Filozof práve kvôli jeho vášni k Múdrosti, ktorá bola jeho poslaním a cestou. Konštantín však odmietal ostatné svetské radosti, nechcel sa oženiť a v snahe nájsť zmysel života utiahol sa do kláštora na hore Olymp, kde sa zdržoval aj jeho brat Metod, ktorý sa zriekol vysokého postavenia a tiež hľadal duchovný život. Neskôr, asi roku 860, ich obidvoch Cisár Michal III. vyslal ako členov posolstva, vyučovať vieru medzi príslušníkmi kmeňa Chazarov, ktorí sídlili medzi Čiernym a Kaspickým morom. Vďaka Konštantínovmu jasnému vyučovaniu filozofie a Metodovým znalostiam jazykov sa dalo pokrstiť dvesto Chazarov. Kagan, vodca Chazarov ich chcel štedro obdarovať, lenže Konštantín dary odmietol a namiesto toho si vypýtal dvesto gréckych otrokov, ktorých prepustil na slobodu. Vodca Chazarov neskôr napísal ďakovný list cisárovi Michalovi III., v ktorom mu sľuboval priateľstvo svojho kmeňa a vychvaľoval oboch solúnskych bratov.
Medzitým v slovanskej krajine vládli rozbroje a boje o nadvládu. Už v 8. storočí sa slovanské kmene začali spájať do väčších celkov. Ich prvé historicky dosvedčené sídlo na Slovensku bola Nitrava (Nitra), kde vládol knieža Pribina.
Ten dal roku 828 vystavať a vysvätiť prvý kresťanský kostol na slovenskom území. Avšak Mojmír, knieža Staromoravského kniežatstva, vyhnal Pribinu okolo roku 833 z Nitry a sám zasadol na trón. Pribina ušiel za Dunaj a neďaleko Blatenského jazera (Balaton v dnešnom Maďarsku) vystaval nové hradisko Blatnohrad. Mojmír pripojil Nitrianske kniežatstvo k moravskému a vytvoril nový štát - Veľkú Moravu. Lenže Slovania neboli spokojní s Mojmírovou politickou orientáciou na Frankov. Preto roku 846, po rozpade Franskej ríše vo Verdune, potom, čo franskí kňazi vysielali čoraz viac správ o nespokojnosti Slovanov, východofranský kráľ Ľudovít Nemec napadol Veľkú Moravu a na miesto Mojmíra ustanovil Rastislava, Mojmírovho synovca.
Lenže Rastislav chcel upevniť svoju vládu a zradil Ľudovíta Nemca. Odolal jeho protiútokom a v snahe vymaniť sa spod nemeckej nadvlády podporovanej bavorskými misionármi napadlo ho upevniť domácu cirkevnú politiku. Rastislav teda požiadal pápaža Mikuláša I. o učiteľov, ktorí by ovládali slovanský jazyk, vyučovali by domácich kňazov a upevnili pravú kresťanskú vieru na Veľkej Morave. Kresťanská viera na Veľkej Morave bola vtedy totiž slabá, často nepravá a doplňovaná pohanskými zvykmi. Nemal však úspech, pretože pápež ho odmietol. Rastislav teda, uplatňujúc starú poučku „ak nás neprijmú na Západe, obrátime sa na Východ“, vypravil druhé posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi III. s tou istou prosbou. Keď cisár Michal prijal posolstvo, bol si istý, že jediní kandidáti na túto misiu sú solúnski bratia Konštantín a Metod, a poprosil ich, aby sa na túto cestu vydali. Oni, pamätajúc na slová sv. Petra „Boha sa bojte, cisára ctite“, túto ponuku prijali a začali sa pripravovať na dlhú a náročnú misiu.
Konštantín i Metod veľmi dobre vedeli, s akými ťažkosťami sa stretávali franskí kňazi, keď chceli vyučovať vieru v latinčine. Spolu sa rozhodli, že vytvoria písmo pre Slovanov, aby títo mohli lepšie spoznávať kresťanskú vieru. Konštantín zostavil z malých písmen gréckej abecedy nové písmo - hlaholiku (od slova glagol - hláska). Hlaholická abeceda mala 43 písmen, väčšinu gréckych, ale časť aj hebrejských, lebo niektoré slovienske zvuky sa nedali vyjadriť gréckymi písmenami. Spolu s Metodom preložil ešte pred cestou väčšinu kníh Svätého Písma.
V pamätnom roku 863 Konštantína a Metoda na Veľkej Morave slávnostne privítal knieža Rastislav a predstavil im prvých žiakov. Konštantín s Metodom nezaháľali. Hneď založili slovanské učilište, cirkevnú školu, kde vzdelávali svojich pomocníkov v gramatike, hudbe a kresťanskom učení.
Príchod sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu
Spolu preložili všetky knihy Biblie (okrem knihy Makabejcov), breviár, liturgické predpisy, spevníky, žaltáre aj Súdny zákonník pre svetských ľudí, a napísali knihy o staroslovienskej gramatike. Konštantín taktiež napísal slávny Proglas, veršovaný predslov k Svätému Písmu. Svojich pomocníkov naučili cirkevný poriadok, raňajšie a večerné služby a slávanie svätej omše. Spolu s nimi potom vyučovali ľud o pravom kresťanskom učení, učili ich písať, čítať a šírili aj zákonodarstvo a poriadok v spoločenskom živote. Snažili sa tiež, s pomocou Rastislava, zorganizovať osobitnú cirkevnú hierarchiu s vlastnou provinciou, ktorá by ľahšie odolávala nemeckým nátlakom.
Po štyroch rokoch (v roku 867) sa Konštantín s Metodom vybrali na ďalekú cestu. Keďže Konštantín nebol biskup a Metod ani kňaz, museli putovať do Ríma vysvätiť nových žiakov za kňazov, aby mohli lepšie spravovať ľud, vysluhovať sviatosti a slúžiť omše. Takisto mali v úmysle požiadať pápeža, aby schválil starosloviensku reč ako liturgický jazyk. Cestou do Ríma pobudli istý čas na Blatnohrade u Pribinovho syna, panónskeho kniežaťa Koceľa (Panónia - oblasť okolo terajšieho juhozápadného Slovenska a severného Maďarska). Solúnski bratia urobili na Koceľa veľmi dobrý dojem a ten im hneď pridal päťdesiat učeníkov, aby sa tiež u nich vyučili. Chcel im pridať aj zlato a iné šperky, ale Konštantín odmietol a miesto toho si vypýtal deväťsto zajatcov, ktorých hneď prepustil. Na oficiálne pozvanie Mikuláša I., ktorý sa dopočul o ich misii, putovali ďalej do Ríma. Kým tam však došli, Mikuláš I. umrel a na jeho miesto bol zvolený pápež Hadrián II., ktorý ich prijal veľmi úctivo. Bratia však museli čeliť opozícii so strany tzv.trojjazyčníkov, ktorí boli proti tomu, aby sa slovienčina stala štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom (Tri dovtedy oficiálne jazyky boli gréčtina, latinčina a hebrejčina). Konštantín obhajoval pred pápežom Hadriánom slovienskú reč takto:
„Teraz však, bratia, čo by som vám osožil, keby som prišiel k vám a hovoril jazykmi, a nie slovami zjavenia alebo vedomosti, proroctva alebo náuky? Veď aj bezdušné a bezhlasné nástroje, čo vydávajú zvuky, či už sú to píšťaly a či citary, keby nevydávali rozdielne zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo sa hudie? A keby poľná trúba vydávala bezhlasný zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ktože bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna nie je bez hlasu. Ak nepoznám silu a význam hlasu, budem cudzincom tomu, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude cudzincom mne."
(Podľa legendy Klimenta Bulharského, žiaka sv.Cyrila a Metoda - porov. 1 Kor 14, 6-11)
Vďaka svojim diplomatickým vlohám a presvedčivosti dosiahol Konštantín po čom túžil: Roku 867 pápež Hadrián II. schválil ich postup aj ich bohoslužobné knihy a roku 868 vydal bulu Gloria in excelsis Deo, v ktorej slávnostne ustanovil slovienčinu za štvrtý oficiálny liturgický jazyk. Pápež dal počas slávnostnej liturgie vysvätiť pomocníkov Konštantína a Metoda za kňazov a taktiež ustanovil pre Veľkú Moravu osobitnú hierarchiu tým, že obnovil starodávne sriemske arcibickupstvo a podriadil ho priamo Svätej Stolici. Nevie sa to s istotou, ale je možné, že prvým aricibiskupom bol Konštantín. Ak aj bol, zriekol sa tohto úradu lebo cítil, že čoskoro zomrie.
Vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, Konštantín upadol do choroby a vidiac, že sa jeho život chýli ku koncu, rozhodol sa vstúpiť do kláštora, kde chcel stráviť svoje posledné dni. Prijal rehoľné meno Cyril a so slovami „odteraz nie som ja sluhom and cisárovi, ani nikomu inému na zemi, ale iba Bohu všemohúcemu", strávil v Rímskom kláštore päťdesiat dní než ho znova položila na lôžko choroba, tentoraz poslednýkrát. Obávajúc sa, že to, pre čo celé roky bojoval, vyjde nazmar, dal si zavolať brata a povedal mu: „Hľa, brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na ornici padám, svoj deň som skončil. Ale ty miluješ veľmi Horu (kláštor Olymp), jednako, neopúšťaj pre Horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený?“ (Podľa knihy Štafeta viery)
Mačiansky kríž
Metod mu sľúbil, že bude pokračovať v misii a sv. Cyril sa 14. februára 869 pobral k Bohu. Bol pochovaný v Bazilike sv. Klementa. V tom čase dostal pápež list od kniežaťa Koceľa, v ktorom ho prosil, aby mu znova poslal Metoda. Pápež Hadrián ochotne súhlasil, lebo ako sám napísal v odpovedi na Koceľov list, \"viera bez činov je mŕtva\". Pápež teda vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónsko-Moravskej oblasti. Toto sa však nepáčilo nemeckým biskupom, ktorí v Metodovom svätení videli ohrozenie svojej moci. Preto Metoda, vracajúceho sa na Veľkú Moravu, zatkli a väznili po tri roky v bavorskom väzení.
Medzitým sa na Veľkej Morave po zrade svojho strýka Rastislava dostal k moci Svätopluk. Rastislava oslepili a o pár rokov zomrel vo franskom väzení. Jeho geopolitická snaha však bola úspešná a cirkev na Veľkej Morave zostala silná - pravá viera i slovienska liturgia bola pevne zakorenená.
V roku 873, na zákrok nového pápeža Jána VIII., Metoda prepustili z väzenia a on mohol pokračovať v začatej misii. Vrátil sa na Veľkú Moravu a tam vyše desať rokov spravoval, obnovoval a zveľaďoval začatú misiu. Hlásal evanjelium aj v susedným krajinách Čechom a Poliakom a doplnil preklady cirkevných kníh. Jeho spolupráca so Svätoplukom sa však zhoršovala a v roku 880 sa musel brániť proti Svätoplukovým obvnineniam v Ríme. Bol obžalovaný z bludárstva, ale dokonale sa obhájil a bol potvrdený ako arcibiskup. Avšak na Svätoplukovu žiadosť, pápež ustanovil nové biskupstvo v Nitre a za biskupa menoval kňaza Wichinga, Svätoplukovho prívrženca. Toto malo neskôr bohužiaľ veľmi zlé následky. Keď Metod videl, že sa blíži jeho koniec, zvolal si svojich žiakov a ustanovil kňaza Gorazda za svojho nástupcu. Dňa 6.apríla roku 885 so slovami „Do rúk tvojich, Pane, dušu svoju odovzdávam“ odišiel k Bohu.
Hneď po Metodovej smrti dosiahol Wiching podvodom u pápeža Štefana V. zákaz slovienskej bohoslužby a odvolanie Gorazda. Pod vplyvom Wichinga dal Svätopluk vyhnať Gorazda a jeho spoločníkov z Veľkej Moravy. Tí pokračovali v šírení evanjelia v Bulharsku, Macedónii, Česku a Poľsku. Slovienska liturgia teda na území Veľkej Moravy zanikla, ale udržala sa a rástla u našich susedov.
Misia sv. Cyrila a Metoda patrí k najvýznamenjším v ranokresťanskej Európe. Ich vplyv na celú strednú a východnú Európu je viditeľný dodnes a ich liturgia sa používa v takmer nezmenenej forme v mnohých krajinách tejto oblasti. Hlaholika bola ich žiakmi upravená na cyriliku a možno ju vidieť ešte dnes v Bulharsku, Srbsku, Rusku i v ďalších krajinách. Právom sa k ich odkazu hlásia všetky slovanské národy.
Svätí Cyril a Metod, orodujte za nás!